História hlavných udalostí
História Banskej Štiavnice je bohatá a veľmi rozsiahla. V stredoveku tu boli pod sopečnými horninami skryté priam rozprávkové bohatstvá. Legenda nám hovorí o pastierovi, ktorý tu pri jednej zo svojich potuliek zbadal dve jašterice vyliezajúce zpod skaly. Jedna mala na chrbáte strieborný a druhá zlatý prach. Pastier kameň prevrátil a našiel pod ním prvú striebornú a zlatú rudu. Na tomto mieste, na vrchole kopca Glanzenberg, bolo založené nové mesto, ktoré bolo pomenované podľa pastiera, ktorý sa volal Sebenitz.
Štiavnica bývala špičkou, čo sa týka technického vývoja v mnohých smeroch. Pred objavením Ameriky boli miestne bane významnými zdrojmi striebra a zlata v Európe, pričom Štiavnica sa ukázala byť v tomto smere centrom. V r. 1627 tu bol po prvý krát použitý pušný prach na mierové účely. Trhavina použitá na ťažbu nerastov významne ovplyvnila ich ďalšiu produkciu.
Kedže bolo čoraz ťažšie získavať drahé kovy, technické zdokonalenie ťažby sa stalo nevyhnutným. Táto potreba priniesla mestu vedecký rozmach. Mnoho nových vynálezov je pôvodne práve odtiaľto, rovnako je tiež nemálo vedcov spájaných zo Štiavnicou. V prvej polovici 18. storočia Matej Kornel Hell vynašiel pumpu hnanú vodou a Samuel Mikovíni navrhol zložitý systém vodných nádrží a kanálov, ktoré zhromažďovali vodu na pohon týchto zariadení.
Technický zlatý vek baníctva vyžadoval dobre pripravených špecialistov v strojárenskom odbore. Toto viedlo k založeniu slávnej Baníckej akadémie v r. 1762, ktorá bola prvou univerzitou svojho druhu na svete. Baníctvo, hutníctvo a lesníctvo tu vyučovali vážení a uznávaní profesori.
Chronologický prehľad
| Pred 10-20 miliónmi rokov | Vytvorenie štiavnického vulkánu, z ktorého neskôr vznikli Štiavnické vrchy. V tomto období vznikajú v podzemí ložiská drahých kovov. |
| ~300 pred Kristom | Keltské osídlenie – prvé dôkazy o banskej činnosti |
| 1156 | Terra Banensium – Krajina baníkov (záznamy poukazujú na už sústavne prebiehajúcu banícku činnosť) |
| 1217 | Prvé písomné záznamy o Štiavnici vtedy spomínanej pod menom „Baňa“ |
| 1245 | Mestké privilégia, ktoré priznávali Štiavnici štatútslobodného kráľovského banského mesta |
| 14. stor. | Prvá zlatá éra baníctva. Vznik množstva dediniek a osídlení v regióne. |
| 1442/1443 | Veľké pohromy: Mesto bolo terčom útoku a drancovania, množstvo obyvateľstva bolozavraždených a mesto bolo vypálené.O pol roka na to mesto zasiahlo ničivé zemetrasenie.Osídlenie sa následne presunulo z Glanzenbergu do doliny,kde sa dnes Štiavnica rozprestiera. |
| 1627 | Prvé použitie strelného prachu na banské účely vo svete. |
| 18. stor. | Druhá zlatá éra baníctva. V tomto období prebieha rozvoj vedy a techniky.Vynájdenie vodou poháňaných púmp a zariadení umožnilo ťažiť nerasty hlbšie.V tomto období bola Štiavnica tretím najväčším mestom v krajine. |
| 1762 | Založenie slávnej Baníckej akadémie, prvej technickej univerzity na svete. |
| 1846 | Akadémia bola rozšírená na Akadémiu baníctva, lesníctva a metalurgie. |
| 19/20.storočie | Výťažok z baní sa zmenšoval, zásoby rudy boli na ústupe.Banícka akadémia bola presťahovaná, mesto upadá do zabudnutia. |
| 1993 | Mesto spolu s technickými pamiatkami okolia bolo zapísané do Svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. |
Terra banensium
Charakteristika Banskej Štiavnice a jej okolia pojmom, ktorý by najlepšie vystihoval hodnotu územia asi najlepšie vystihuje „terra banensium“ – zem baníkov. Aj keď listina ostrihomského arcibiskupa Maritria bola sfalšovaná, naznačuje, že historicky Štiavnicko existovalo ako čosi hodné pomenovania už v roku 1156. Sídlo na mieste dnešnej Banskej Štiavnice sa volalo „Bana“, čo bolo slovanské pomenovanie pre zem plnú jám po plytkej povrchovej ťažbe (až neskôr, po ovládnutí baníctva nemeckými prospektromi, sa tieto jamy stanú pingami).
V roku 1217 produkuje terra banensium a Bana – Štiavnica v nej 300 mariek, čo je zhruba 75 kilogramov vzácneho kovu, ako banskej dane – urbury. V roku 1275 je už je banícka osada Bana spojená s osadou susednou – Štiavnicou do sídla, ktoré pečaťou s kruhopisom „S. civium de Schemnitz“ (pečať mešťanov Štiavnice) vstupuje do písanej histórie Slovenska už ako sídlo s vlastnými mestskými privilégiami mesto v rukách nemeckých baníkov – kolonistov, pozvaných kráľom Belom IV. do vydrancovanej strednej Európy po Tatárskom (v skutočnosti Mongolskom) vpáde.
Takéto vlastnícke vymedzenie územia baníkov bolo nevyhnutné jednak pre ochranu vlastníctva kráľa pred majiteľmi hradov, ktorí mali snahy odtrhnúť časti tohto územia a taktiež aj z dôvodu potreby dreva z lesov okolo baní. Historicky pôvodný chotár baníkov zaberal územia dnešných obcí Banská Belá, Banský Studenec, Sigelsberg (časť dnešných Štiavnických Baní), Kopanice, Kerling (zaniknutá osada nad Hodrušou – Hámrami) a Žakýl (časť obce Podhorie).
Ovšem „terra banensium“ bola pojmom aj pred dobou hradištnou, kedy v nej prevládal slovanský živel. Priamo nad dnešným Trojičným námestím je archeologická lokalita Staré Mesto (s legendárnym ligotavým vrchom – Glanzenbergom, centrom starovekého baníctva), ktorá bola sídlom Keltov-Kotínov už v roku 400 pred naším letopočtom.
Rímsky cisár Marcus Aurelius s cieľom ochrániť a rozšíriť Rímske impérium na sever za Dunaj, viedol v rokoch 165-180 Markomanské vojny. Bojoval a okrem toho meditoval. Cisár svoju knihu „Τὰ εἰς ἑαυτόν – Hovorov k sebe samému“ lokalizoval …“Γράφει στη χώρα κατά τη διάρκεια της Quadi Granny – Písané v krajine Kvádov nad Grannou“ (Hronom). V roku 172 Rimania prekročili Dunaj a možno, že práve okolo rímskeho tábora pri obci Bíňa na dolnom toku Hrona, dňa 11. júna porazili Kvádov. Lenže – cisár mohol túto vojnu viesť iba vďaka vloženiu svojho majetoku do dražby, takže dosť možné, že ho zaujímala zlato a striebro nosná „zem baníkov“ , od ktorej bol tábor v Bíni vzdialený na pár dní pochodu. Strieborné rímske mince z obdobia cisára Hadriána a Faustíny (sesternice Marcusa Aurelia), či honosná keramika terra sigilata nájdené na Dekýši v lokalite Zážihľavie, sú nespochybniteľnými indíciami rímskeho sveta v regióne.
Čelom vzad po osi času štiavnická zem baníkov ako samostatná hodnota ešte neexistuje, baníctvo už určite áno. Legenda hovorí, že aby vznikla Štiavnica, na ligotavé steny Glanzenbergu nad budúcim mestom museli najskôr vybehnúť dve jašteričky obsypané zlatým a strieborným prachom, aby si ich všimol pastier oviec… Ak tomu bolo tak, nuž sa to stalo ešte 1200 rokmi pred Kristom, keď srdcom Štiavnicka bolo Sitno – 16 hektárové hradisko – obkrúžené dvoma vlnami zemno-kamenných valov, na plošine ležiacej na nedobytných andezitových skaliskách – bronzové centrum administratívy, správy územia, ale určite už vtedy nie zanedbateľnej lokálnej metalurgie.
